Fedor sedel na obrubníku a utieral si sopeľ do rukáva. Plakal, tak ako na začiatku každého všedného dňa. Len čo rozlepil oči, okamžite sa mu zaliali slzami. Neprestávali sa rinúť celé hodiny, kým akýmikoľvek prostriedkami neotupil zvyšky svojich citov.
Fedor totiž trpel otrasnými preludmi, inak nazývané skutočnosťou. Ich desivosť spočívala v absolútnej nezaujímavosti, sterilnej bezvýraznosti a beztvarosti. Čriepky reality, Fedorom zvané "otravné pičoviny", zahŕňali pomalých chodcov, televíziu, nahlas telefonujúcich spolucestujúcich, dobrákov vždy ochotných pomôcť, jeho matku a skupinu Elán.
Pre Fedora bolo kruté si uvedomiť, že rovnako beztvarý, sivý a mdlý je aj on sám. Zúfalý, začal zvažovať únik zo začarovaného kruhu neustáleho nákupu a konzumácie drog, striedaných obludnými stavmi triezvosti.
Dlho dumal, až kým neprišlo osvietenie. V tom výnimočnom momente prišiel k poznaniu, že sú len dva spôsoby, ktorými sa odlíšiť od ostatných ľudí, ako sa vynoriť z desivo pokojného mora obyčajnosti. Buď prejaví svoju výnimočnosť blogom s príspevkami o svojich náladách, amatérskymi ekonomickými analýzami, zúfalo slabými haiku a pohľadmi na vnútropolitickú situáciu, alebo si pripraví šalát z červenej repy, artyčokov a nadrobno nasekaných novorodeniatok.
Fedor si napokon vybral morálne menej závadnú alternatívu. Jeho blog sa stal jedným z najpopulárnejsích blogov vôbec. Zverejnené recepty priniesli radosť mnohým jeho napodobiteľom.
